Ako si vytváram svoj svet – aj keď sa ten vonku rúca

Nedá mi, aby som o tom nenapísala.

Nie preto, že chcem niečo zmeniť. Nie preto, že mám riešenie. Ale preto, že chcem niečo cítiť. V čase, keď je všetko príliš rýchle, príliš hlučné, príliš naprogramované, túžim len na chvíľu zastaviť a položiť si otázku: Čo sa to vlastne deje? A čo s tým môžem urobiť ja – obyčajná žena v neobyčajne absurdnom svete?
Žijeme v čase, ktorý nemá prestávky. Kde sa aj ticho mení na produkt. Kde sa aj smútok musí zdieľať esteticky. Kde každé ráno začína návalom správ, ktoré nás zaplavia ešte predtým, než stihneme pocítiť vlastné telo.
Áno – vojna ničí. Naozaj ničí. Trhá rodiny, ničí domovy, zabíja sny a ničí to najzákladnejšie – dôveru v budúcnosť.
Nie je mi to jedno. Nie je mi jedno, že ľudia trpia, že zomierajú, že sa z niečoho tak strašného stal len ďalší headline.
Ľudia sa ma často pýtajú, ako vnímam vojnu u susedov. Ako vnímam, čo sa deje vo svete mocných.
A úprimne? S úzkosťou. S bolesťou. Ale aj so znepokojením nad tým, ako sa medzi nami vytráca ľudskosť.
Nie všetko dokážem pochopiť. Ani vyriešiť. Ale vnímam ten chaos. Tlak. Strach. Rozdelenie.
A niekedy mám pocit, že najväčší boj dnes nie je na hraniciach – ale v srdciach.
Preto si vytváram svoj svet.
Nie ako únik. Ako voľbu. Ako akt sebaobrany.
Môj svet nemá notifikácie. Nemá titulky. Nemá "musíš". Má len mňa. Ráno. So šálkou kávy. So zápisníkom. S otázkou: "Ako sa dnes naozaj mám?"
Je to chvíľa, keď necítim hanbu za únavu. Keď nemusím dokazovať hodnotu svojej existencie. Keď si môžem dovoliť byť len ženou. Bez roly. Bez výkonu. Bez tlaku.
A to je revolúcia. Tichá. Skrytá. Neviditeľná. Ale silná.
---
Niekedy sa ma pýtajú, čo si myslím o tom, čo sa deje vo svete.
A ja úprimne neviem odpovedať. Lebo kto z nás naozaj vie?
Nechcem hovoriť o politike. Nechcem nikoho súdiť, ani zachraňovať.
Chcem len povedať – nie je mi to jedno. Nie je mi jedno, že ľudia trpia.
Ale niekedy mám pocit, že sa o vojnu bojuje aj v nás. V hlave. V duši. V rodinách. Medzi nami.
A že ak nezačneme vytvárať mier najprv v sebe,
nebude nikdy nikde.
Nepotrebujem vedieť, kto má pravdu.
Potrebujem vedieť, kto ešte cíti.
Kto sa ešte vie zastaviť. Kto ešte vidí človeka, nie názor.
Svet vždy bojoval.
Ale keď sa prestaneme zaujímať o seba navzájom,
keď si prestaneme pomáhať, keď budeme len kričať a zdieľať,
možno už nebude koho zachraňovať.
A tak si vytváram svoj svet.
Nie ako únik. Ale ako začiatok niečoho iného.
Lebo ak sa nezmeníme my, svet sa nikdy nezmení.
---
V tom svete tam vonku sa všetko rúca. Ale potichu.
Nie v explózii, ale v únave. V tichom rezignovaní. V tom, ako prestávame veriť. Sebe. Druhým. Zmyslu.
Často sa pristihnem, ako si želám mier. Nie ten politický. Ten osobný. Vlastný. Mier v hlave. Mier v tele. Mier v priestore, kde bývam.
Lebo niekedy mám pocit, že už nejde o slobodu v štáte. Ale o slobodu v myšlienkach. V dýchaní. V tom, že si môžem dovoliť nebyť produktívna. Že si môžem dovoliť nezdieľať. Že si môžem dovoliť cítiť.
---
Nexa vznikla práve preto. Nie ako značka. Ako obranný mechanizmus. Ako odpoveď na svet, ktorý mi prestal dávať zmysel.
A tak som začala tvoriť. Nie pre druhých. Pre nás.
Pre ženy, ktoré sa chcú na chvíľu vrátiť k sebe.
Preto vznikajú denníky, e-booky, priestory, kde sa nemusíš usmievať.
Len byť. Len cítiť. Len na chvíľu mať svoj svet.
Nie veľký. Nie perfektný. Ale tvoj.
A preto my, ženy...
My sme tie, ktoré vedia priniesť svetlo.
Nie preto, že všetko zvládame. Ale preto, že cítime.
Preto, že vieme vytvoriť svet, ktorý dýcha – aj keď sa ten vonku rúca.
Pre naše deti. Pre nás. Pre budúcnosť, ktorá ešte nie je stratená.
Nie zo strachu. Ale z vedomia.
Nie z bolesti. Ale z odvahy.
A práve preto vznikla Nexa.
Nie ako projekt. Ako nový začiatok.
Ako ženská odpoveď na svet, ktorý zabudol cítiť.
Ako jemné, silné "stačí".
Ako pripomenutie, že žena môže byť zázrak – aj bez toho, aby sa zničila.
---
Svet dnes pôsobí ako scéna. Ale ty nemusíš hrať. Môžeš si sadnúť. Zložiť masku. A dýchať.
Môžeš si vytvoriť svoj svet. Nie veľký. Nie slávny. Ale tvoj.
S vôňou ranného čaju. S čistým papierom. S vlastným rytmom.
A to je tá sloboda. Nie pas. Nie voľby. Nie ilúzia kontroly.
Sloboda je vedomé rozhodnutie, že tvoj deň patrí tebe.
---
Na záver ti poviem jedno.
Nie si divná, že cítiš tlak. Nie si slabá, že ťa to unavuje. Nie si naivná, že chceš žiť pomaly.
Si odvážna. Lebo si sa rozhodla cítiť. Lebo si sa rozhodla nebyť len divákom. Lebo si sa rozhodla byť.
Napíš mi, ak si sa v tom našla. Ak si aj ty vytváraš svoj svet uprostred chaosu. Možno si myslíš, že si sama. Ale nie si. Nikdy si nebola.